Jaroslav Seifert
Ruže pre slečnu učiteľku
Nebojím sa vyriecť to slovo.
Vnímam to ako šťastný sen.
Na námestí, na Havlíčkovom
ukrýval som sa v onen deň.
Havlíček mal tam sochu z kovu
a hrozil mestu Habsburgovmu
pohľadom ako pochodeň.
Hriech je vraj pochybenie z túžby
vykonať dobro. V tom čase
nevedel o tom žiačik hlúpy.
Ešte ťa neznal, Sokrates.
A ruže, chlapec slušný vcelku,
kradol. Pre slečnu učiteľku.
Chodil som asi do piatej.
A pri tej soche na záhone,
keď tma sa plazí v uliciach,
nežili dlho v svojej zóne.
Bývalo nás tam asi viac.
Schoval som ich za staré sane
a pred mamičkou prefíkane
som ukryl červeň na lícach.
V triede som prvý, vtáča ranné,
v ústrety učiteľke šiel.
Kradnuté boli. Nevídané.
Dnes už by som to nevedel.
Nič netušiac nežne ich kládla
do vody na kraj umývadla
a ja som sa od šťastia chvel.
Keď usmiala sa, pri písaní
začala sa mi ruka triasť.
Vtedy som nedokázal ani
napísať čo len zopár fráz.
Dnes moje kroky ostýchavé
míňajú ruže. Kvitnú práve.
Môžem si privoňať?
Preklad: Ivan Tkáč, 2008
Venované Mikinkovi
